We're accustomed to glamour in London SE26: Kelly Brook and Jason Statham used to live above the dentist. But when Anouska Hempel's heels hit the cracked cement of the parking space outside my flat, it's hard not to think of those Picture Post photographs of royalty visiting bombed-out families during the second world war. Her mission in my modest tract of suburbia is, however, about more than offering sympathy. Hempel—the woman who invented the boutique hotel before it bore any such proprietary name—has come to give me information for which, judging by the spreads in interiors magazines and anxious postings on online DIY forums, half the property-owners in the Western world seem desperate: how to give an ordinary home the look and the vibe of a five-star, £750-a-night hotel suite. To Hempelise, in this case, a modest conversion flat formed from the middle slice of a three-storey Victorian semi.
"You could do it," she says, casting an eye around my kitchen. "Anyone could do it. Absolutely no reason why not. But there has to be continuity between the rooms. A single idea must be followed through." She looks out wistfully over the fire escape. "And you'd have to buy the house next door, of course." That's a joke. I think.
...
It's worth pausing, though, to consider the oddness of this impulse. The hotel room is an amnesiac space. We would be troubled if it bore any sign of a previous occupant, particularly as many of us go to hotels in order to do things we would not do at home. We expect a hotel room to be cleaned as thoroughly as if a corpse had just been hauled from the bed. (In some cases, this will actually have happened.) The domestic interior embodies the opposite idea: it is a repository of memories. The story of its inhabitants ought to be there in the photos on the mantelpiece, the pictures on the wall, the books on the shelves. If hotel rooms were people, they would be smiling lobotomy patients or plausible psychopaths. | Na lesk a slávu v londýnskej juhovýchodnej štvrti (SE26) sme si už zvykli, veď aj Kelly Brooková s Jasonom Stathamom bývali nad miestnym zubárom. No keď sa opätky Anousky Hempelovej dotkli dopukaného cementu na parkovisku pred mojím bytom, nedalo sa mi nemyslieť na fotky z Picture Postu zobrazujúce kráľovskú rodinu na návšteve vybombardovaných rodín počas druhej svetovej vojny. Jej misiou v mojom skromnom príbytku na predmestí je však viac než len poskytnutie súcitu. Hempelová, teda žena, ktorá vynašla butikový hotel pred tým, než sa tak začali oficiálne nazývať, prišla, aby mi dala informácie, po ktorých súdiac podľa stránok interiérových časopisov a znepokojených postov na internetových fórach pre domácich majstrov baží väčšina vlastníkov nehnuteľností na západe: ako dať obyčajnému bývaniu výzor a atmosféru apartmánu päťhviezdičkového hotelu hodného 750 libier za noc. Teda v tomto prípade, ako „hempelizovať" skromný prerobený byt v strednej časti trojposchodového viktoriánskeho dvojdomu. „Dokázali by ste to spraviť”, hovorí, keď očami kĺže po mojej kuchyni. „Každý by to dokázal. Vlastne neexistuje dôvod, prečo nie, ale medzi izbami musí byť kontinuita a mal by sa tu uplatniť jednotný princíp.” Pozrie sa túžobne smerom k požiarnemu schodisku. „A museli by ste kúpiť vedľajší dom, samozrejme.” Žartuje. Myslím. ... Tu sa však treba pozastaviť nad nezvyčajnosťou tohto impulzu. Hotelová izba je priestor pre človeka nie celkom pri plnom vedomí. Znepokojilo by nás, keby mala znaky predošlého obyvateľa, a najmä keď mnohí z nás chodia do hotelov, aby tam robili veci, ktoré nezvykneme doma. Očakávame, že sa hotelová izba drhne každýkrát tak, akoby z postele práve odniesli mŕtvolu. (V niektorých prípadoch sa tak aj stane). Zato domáci interiér predstavuje opačný koncept: je to repozitár spomienok. Príbeh jeho obyvateľov by sa mal odrážať vo fotkách na kozubovej rímse, obrázkoch na stene a knižkách na poličkách. Ak by boli hotelové izby ľudia, boli by to určite pacienti po lobotómii alebo presvedčiví psychopati. |