ProZ.com translation contests »
11th ProZ.com translation contest: "Contemporary society" » English to Slovak » Entry by lacka224


Source text in English

Translation by lacka224 (#14308)

We're accustomed to glamour in London SE26: Kelly Brook and Jason Statham used to live above the dentist. But when Anouska Hempel's heels hit the cracked cement of the parking space outside my flat, it's hard not to think of those Picture Post photographs of royalty visiting bombed-out families during the second world war. Her mission in my modest tract of suburbia is, however, about more than offering sympathy. Hempel—the woman who invented the boutique hotel before it bore any such proprietary name—has come to give me information for which, judging by the spreads in interiors magazines and anxious postings on online DIY forums, half the property-owners in the Western world seem desperate: how to give an ordinary home the look and the vibe of a five-star, £750-a-night hotel suite. To Hem­pelise, in this case, a modest conversion flat formed from the middle slice of a three-storey Victorian semi.

"You could do it," she says, casting an eye around my kitchen. "Anyone could do it. Absolutely no reason why not. But there has to be continuity between the rooms. A single idea must be followed through." She looks out wistfully over the fire escape. "And you'd have to buy the house next door, of course." That's a joke. I think.

...

It's worth pausing, though, to consider the oddness of this impulse. The hotel room is an amnesiac space. We would be troubled if it bore any sign of a previous occupant, particularly as many of us go to hotels in order to do things we would not do at home. We expect a hotel room to be cleaned as thoroughly as if a corpse had just been hauled from the bed. (In some cases, this will actually have happened.) The domestic interior embodies the opposite idea: it is a repository of memories. The story of its inhabitants ought to be there in the photos on the mantelpiece, the pictures on the wall, the books on the shelves. If hotel rooms were people, they would be smiling lobotomy patients or plausible psychopaths.
V londýnskej časti Sydenham sme na prestíž zvyknutí: Nad zubnou ambulanciou kedysi bývali Kelly Brook aj Jason Statham. Avšak keď na parkovacom mieste pred mojím bytom zaškrípal popraskaný betón pod opätkami Anousky Hempelovej, bolo ťažké nemať pred očami fotografie z Picture Post, na ktorých členovia kráľovskej rodiny navštevujú tých, ktorých domovy boli počas druhej svetovej vojny zbombardované. Jej misia v mojej skromnej štvrti na predmestí je však niečím viac, ako len prejavom sympatie. Hempelová vymyslela boutique hotel ešte predtým, ako bol vôbec tento názov patentovaný. Prišla, aby mi poskytla informáciu, po ktorej zúfalo túži polovica majiteľov nehnuteľností západného sveta, súdiac podľa dvojstránok interiérových časopisov a dychtivých diskusných príspevkov na svojpomocných fórach. Všetci by chceli vedieť ako obyčajnému domovu vdýchnuť atmosféru päťhviezdičkového hotelového apartmánu, v ktorom za noc zaplatíte 750 libier. Inými slovami ako “hempelizovať”, v tomto prípade skromný byt prerobený z niekdajšej strednej časti trojposchodového viktoriánskeho dvojdomu.

“Dokážeš to,” hovorí, pričom hádže okom po mojej kuchyni. “Hocikto to dokáže. Neexistuje jediný dôvod, prečo nie, avšak musí byť zachovaná kontinuita medzi jednotlivými izbami a musí byť dodržaná jednotná myšlienka.” Zamyslene sa zahľadí smerom k núdzovému východu a zahlási: “A samozrejme budeš musieť kúpiť aj susedný dom”. Určite vtipkuje. Aspoň si myslím.

...

Predsa len stojí za to, aspoň na chvíľku sa pozastaviť a pouvažovať nad zvláštnosťou tohoto impulzu. Hotelová izba je spravidla miestom, ktoré si nezapamätáme. Asi by nám vadilo, keby sme natrafili na známky pobytu predchádzajúceho hosťa, obzvlášť preto, že mnohí z nás robia v hotelových izbách veci, ktoré by sme doma nerobili. Očakávame, že hotelová izba bude tak dôkladne vyčistená, akoby práve odpratali z postele mŕtve telo. (Toto sa v niektorých prípadoch skutočne stalo).
Domácky interiér je stelesnením pravého opaku: je to chrám spomienok. Príbeh životov jeho obyvateľov by mal byť prítomný na fotkách na krbovej rímse, na obrazoch na stene, v knihách na poličkách. Ak by hotelové izby boli ľudia, boli by to usmievajúci sa pacienti po lobotómii alebo možní psychopati.


Discuss this entry