ProZ.com translation contests »
11th ProZ.com translation contest: "Contemporary society" » English to Slovak » Entry by ZuzanaZvirin (X)


Source text in English

Translation by ZuzanaZvirin (X) (#14348)

We're accustomed to glamour in London SE26: Kelly Brook and Jason Statham used to live above the dentist. But when Anouska Hempel's heels hit the cracked cement of the parking space outside my flat, it's hard not to think of those Picture Post photographs of royalty visiting bombed-out families during the second world war. Her mission in my modest tract of suburbia is, however, about more than offering sympathy. Hempel—the woman who invented the boutique hotel before it bore any such proprietary name—has come to give me information for which, judging by the spreads in interiors magazines and anxious postings on online DIY forums, half the property-owners in the Western world seem desperate: how to give an ordinary home the look and the vibe of a five-star, £750-a-night hotel suite. To Hem­pelise, in this case, a modest conversion flat formed from the middle slice of a three-storey Victorian semi.

"You could do it," she says, casting an eye around my kitchen. "Anyone could do it. Absolutely no reason why not. But there has to be continuity between the rooms. A single idea must be followed through." She looks out wistfully over the fire escape. "And you'd have to buy the house next door, of course." That's a joke. I think.

...

It's worth pausing, though, to consider the oddness of this impulse. The hotel room is an amnesiac space. We would be troubled if it bore any sign of a previous occupant, particularly as many of us go to hotels in order to do things we would not do at home. We expect a hotel room to be cleaned as thoroughly as if a corpse had just been hauled from the bed. (In some cases, this will actually have happened.) The domestic interior embodies the opposite idea: it is a repository of memories. The story of its inhabitants ought to be there in the photos on the mantelpiece, the pictures on the wall, the books on the shelves. If hotel rooms were people, they would be smiling lobotomy patients or plausible psychopaths.
V londýnskom Sydenhame sme na lesk veľkého sveta zvyknutí: slávni Kelly Brook a Jason Statham bývali nad tunajšou zubnou ambulanciou. Ale vo chvíli, keď sa opätky Anousky Hempel dotkli popraskaného asfaltu parkoviska pred mojím bytom, by len málokomu nezišli na um fotografie zo slávneho časopisu Picture Post, zobrazujúce príslušníkov kráľovskej rodiny pri návšteve rodín postihnutých bombardovaním Londýna počas druhej svetovej vojny. Cieľom Anouskinej misie na mojom skromnom predmestí je však viac, než len vyjadriť súcit. Anouska Hempel, žena, ktorá prišla s boutique hotelom ešte skôr, než niekto vymyslel toto označenie, mi prišla ponúknuť rady, po ktorých zúfalo túži prinajmenšom polovica majiteľov nehnuteľností západnej časti sveta, súdiac podľa obľúbenosti časopisov o interiérovom dizajne a dychtivých príspevkov na internetových fórach pre domácich majstrov. Prišla mi poradiť, ako zmeniť obyčajný dom na miesto, ktoré vyzerá a pôsobí ako apartmán v päťhviezdičkovom hoteli, za ktorý radi zaplatíte 750 libier za noc. Prišla mi jednoducho povedať, ako „hempelizovať“ to, čo je v mojom prípade skromným bytom prerobeným z prostrednej časti trojposchodového dvojdomu postaveného vo viktoriánskom štýle

„Dokážeš to,“ hovorí mi a zároveň si obzerá moju kuchyňu. „Hocikto by to dokázal. Neexistuje dôvod, prečo by sa to nedalo spraviť. Len musíš izby nejako prepojiť. V celom byte musí byť dodržaná jednotná idea.“ Potom sa zamyslene na núdzový východ. „A musíš tiež prikúpiť vedľajší dom, samozrejme,“ dodá ako žart. Aspoň myslím...

...

Na tomto mieste je dobré zastaviť sa a uvedomiť si nezvyčajnosť tejto myšlienky. Hotelová izba je miestom bez spomienok. Vadilo by nám, ak by hotelové izby niesli stopy svojich predchádzajúcich obyvateľov, najmä preto, že mnohí z nás hotely navštevujú preto, aby v nich robili veci, ktoré by sme doma nikdy nespravili. Očakávame, že hotelová izba bude vždy vyčistená tak, akoby z postele v nej len pred chvíľkou odniesli mŕtvolu. (V niektorých prípadoch to, napokon, môže byť pravda.) Naproti tomu, domáce prostredie zosobňuje opačný pól: je to zásobáreň spomienok. Príbehy členov domácnosti by mali byť zdokumentované na fotografiách poukladaných na kozubovej rímse, obrazy na stenách, knihy na policiach. Keby boli hotelové izby ľuďmi, boli by buď usmievajúcimi sa pacientmi po lobotómii alebo presvedčivými psychopatmi.


Discuss this entry